Pracujúca budúcnosť dôchodok plánujú až od 73rokov (a myslia to vážne)
Vízia budúcnosti – píše sa november roku 2039 … …
Idem domov vlakom z práce… Mám 73 rokov a o vodičák som prišiel už skôr zo
zdravotných dôvodov. Potom, ako mi vo vlaku cvikne lístok sprievodca s
francúzskou barlou,vystupujem. Z lokomotívy vyťahujú rušňovodiča a
spúšťajú na zem vysokozdvižným vozíkom. Prechádzam staničnou halou,
ktorú stráži vekom poloslepý mestský policajt podporovaný dvoma
nahluchlými kolegami. Kývnem na pozdrav, neregistrujú.
Vychádzam von a idem na autobus. Vodič žiada cestujúcich,
aby mu pripomenuli, kde má zastaviť – má už problémy s pamäťou.
Vystupujem a mám hlad. V reštaurácii mi čašníčka oznamuje, že jedlo dostanem
len čo sa im
podarí oživiť kuchára. Zase mu z tepla a tých výparov prišlo nevoľno.
Objednávam si veľké pivo. Pijem síce malé, ale aj tak ho čašník cestou
porozlieva – trasú sa mu ruky. Platím tisícovkou (10-eurovka je už
dávno medenou mincou) a trpezlivo čakám na výdavok.
Chudák vrchný – roky a ťažká artritída, nie a nie pozbierať drobné.
Idem domov, tam sa ma pýtajú moje deti (48 a 50 rokov):
„Tato, nemohol by si nám nájsť nejakú prácu?“
„Nie, deti moje, na to ste ešte príliš mladí,“ a
odkladám obidve protézy. Pustím televíziu – celoštátne oslavy
50.výročia nastolenia slobody, demokracie a prosperity. Politici….
Starší, mladší (tj. tí pod 60), ale aj známe tváre tzv.super hrubej
reformy. Poniektorí síce už trošku scvrknutí, ale vysmiati, spokojní.
Spomeniem si na rozprávanie svojho otca.Vraj, kedysi po smrti
Brežneva, koloval taký vtip, že generálnym tajomníkom strany sa stane ten
čo dokáže bez pomoci prejsť Červené námestie v Moskve. No, čo už,
oslavy-neoslavy, idem spať. Ráno treba ísť do roboty:))))))