slatincan

Uvažujme nejakú fiktívnu postkomunistickú spoločnosť a dohodnime sa, že nás v nej nebudú zaujímať deti, dôchodcovia, ani invalidi. Budeme jednoducho rozmýšľať o práceschopnom a zdravom obyvateľstve. Myslím si, že nie je nijakým veľkým problémom predstaviť si, že v takej spoločnosti budú veľkú väčšinu tvoriť ľudia, ktorí sa živia prácou. Keby tomu tak nebolo, ťažko by taká spoločnosť mohla jestvovať. Žije tam však nepochybne i menšina, tvorená ľuďmi, ktorí sa práci vyhýbajú, alebo ktorým sa nechcelo z vlastnej vôle získať ani tú najnižšiu kvalifikáciu. Preto ich nikto zamestnať nemôže, ani keby ako chcel, lebo tí ľudia nevedia jednoducho nič robiť. Dohodnime sa, že tých prvých budeme nazývať „pracujúcimi“ a tých druhých „príživníkmi“.

Dlho som váhal, či označenie „príživník“ použiť, ale nič vhodnejšie a emotívne neutrálne som nenašiel. Prosím preto čitateľa, aby chápal, že tento výraz používam ako terminus technicus. Príživníkmi sú podľa môjho názoru všetci práceschopní ľudia, ktorí sa živia ináč než statočnou prácou, ktorí sa priživujú na tom, čo vyprodukovali druhí. Príživníkmi sú preto pre mňa aj mnohí byrokrati, zamestnanci všetkých možných úradov, mnohí poslanci parlamentu, postkomunistickí podvodníci, ktorí rozkradli národný majetok, mafiánski gauneri veľkého formátu. To všetko sú príživníci a mňa naozaj mrzí, že toto označenie tu budem používať iba na označenie jednej skupiny obyvateľstva. Dôvody sa stanú jasné o chvíľu.

Pozrime sa ešte ako tento pojem definuje staršia encyklopédia: „príživníctvo, podľa čs. trestného práva trestný čin spočívajúci v tom, že páchateľ sa sústavne vyhýba poctivej práci a zároveň sa buď dáva niekym vydržiavať, alebo si prostriedky k obžive obstaráva iným nekalým spôsobom, napr. prostitúciou, hazardnou hrou.“ (Malá československá encyklopedie V, Encyklopedický institut ČSAV, Academia, Praha 1987).

Tieto názvy nie sú iba konvenčné označenia, ale vyjadrujú aj dosť podstatné znaky oboch skupín, a hlavne ich vzájomný vzťah. Je totiž jasné, že príživníci tiež chcú žiť a na život potrebujú peniaze. Ďalej je zrejmé, že peniaze, ktoré dostávajú príživníci, nepadajú z neba, ale získavajú sa z daní pracujúcich. Peniaze totiž v spoločnosti vznikajú iba prácou a potom sa medzi obyvateľmi všelijak presúvajú a „prerozdeľujú“.

Netreba nijak zvlášť vysvetľovať ani dokazovať, že pracujúca populácia si čoskoro zvykne na vyššiu životnú úroveň – veď preto pracuje. V časoch ekonomickej núdze si však uvedomuje, že každé dieťa v rodine túto úroveň drasticky znižuje, či ohrozuje. Preto pracujúci počet svojich detí obmedzujú. Predpokladajme, že v súčasnosti si jedna pracujúca rodina v priemere dovolí presne dve deti.

Jestvuje však populácia príživníkov, ktorá má na životnú úroveň podstatne nižšie nároky. Je to dosť pochopiteľné, pretože ináč by pracovala, snažila by sa získať kvalifikáciu, aby si prácu mohla nájsť. Jednej rodine stačí núdzový prístrešok, jedlo, cigarety – a hlavne alkohol. Ošatenie a iné drobnosti si už nájde v kontajneroch. Preto príživníkom (zatiaľ) na prežitie stačia sociálne dávky a prídavky na deti. Desaťročia komunistickej vlády ich naučili považovať finančnú podporu za samozrejmosť, za právo. Dokonca si príživníci myslia, že spoločnosť je povinná im takú podporu poskytovať – veď „oni tiež chcú byť šťastní“. Keďže sú však detské prídavky úmerné počtu detí, má rodina príživníkov snahu mať čo najviac detí, podľa jednoduchého princípu: čím viac detí, tým viac alkoholu.

Nemusím byť Nostradamom ani Sibylou, aby som vedel celkom presne predpovedať, ako sa táto úvodná situácia bude vyvíjať. Počítajte so mnou. Počet detí, ktoré sa narodia jednej žene za celý život, nazývame fertilitou a budeme ju označovať symbolom f. Analyzujme najprv vývoj populácie pracujúcich, u ktorých predpokladáme, že f = 2 a predstavme si dve dvojice. Každá z nich bude mať dve deti a tie vstúpia do manželstva – napríklad dvaja bratia z jednej rodiny sa oženia s dvomi sestrami z druhej rodiny a opäť bude mať každá dvojica dve deti. Štyria starí rodičia budú teda mať štyroch vnukov, na dvoch starých rodičov budú pripadať dvaja vnuci, presne tak ako mali dve deti. Ináč povedané, na každého rodiča bude pripadať jedno dieťa a jeden vnuk. Takto to bude pokračovať ďalej – počet populácie s f = 2 sa nebude meniť.

Uvažujme teraz f = 4 a predstavme si opäť dve rodiny. Každá bude mať štyri deti a tie vstúpia do manželstva so štyrmi deťmi druhej rodiny. Budeme mať teda 4 dvojice a každá bude mať 4 deti, spolu 16. Na štyroch starých rodičov bude teda pripadať už 16 vnukov a teda na jedného starého rodiča dve deti a 4 vnuci. A tak to pôjde ďalej – v každej generácii s f = 4 sa počet potomkov zdvojnásobí. Tomu faktu, že sa počet nezväčší o nejakú hodnotu, ale krát nejaká hodnota, hovoríme exponenciálny rast. Pre tých, čo ešte nezabudli základy stredoškolskej matematiky, napíšem všeobecný vzorec: v n-tej generácii bude mať jeden človek (f/2)ⁿ potomkov. Platnosť tohoto vzťahu si overí ľahko každý sám. Pomocou neho si môžete skontrolovať nasledujúcu tabuľku, ktorá udáva počet potomkov jedného súčasného dospelého v n-tej generácii:

Vypočítajme teraz, aké percento z celej práceschopnej populácie budú v n-tej generácii predstavovať príživníci. Pre tento výpočet musíme zadať ich súčasné percento, pretože čím ich je v súčasnosti viac, tým viac ich bude i v budúcnosti. Predpokladajme kvôli názornosti, že dnes tvoria príživníci 10% práceschopnej populácie a analyzujme prípad fertility f = 4. Uvažujme napríklad, že z 20 práceschopných sú 2 príživníci (10%) a zvyšok (18) pracujúci. Ľahko dostaneme nasledujúce výsledky:

Podobne možno vypočítať rast percenta príživníkov pre rôzne fertility. Výsledky sú uvedené v nasledujúcej tabuľke, udávajúcej už len percentuálny podiel príživníkov v závislosti od fertility.

Keď sa vám pri pohľade na túto tabuľku (hlavne jej posledné riadky) zatmieva pred očami, kľudne si výpočty prekontrolujte. Neurobil som žiadnu chybu, iba som hodnoty za desatinnou čiarkou zaokrúhlil na najbližšie vyššie celé číslo. Je to úplne presný výsledok, ktorý ukazuje, čo budúce generácie našej fiktívnej spoločnosti čaká, za predpokladu, že naozaj budú napríklad 3 percentá pracujúcich schopné (a hlavne ochotné) živiť 97 % príživníkov.

Tu je namieste vysvetliť, prečo som sa rozhodol zaoberať sa iba príživníkmi „nenáročnými“, nie príživníkmi bohatými, nie príživníkmi veľkého formátu. Tí sa množia rovnako ako pracujúci, ich počet teda nerastie a nerastie preto ani povinnosť štátu vynakladať na živobytie ich potomkov s postupom času stále väčšie náklady. Možno je to paradoxné, ale nenároční príživníci, ktorí sa nadmerne množia, predstavujú pre hospodárske pomery, a teda aj pre spoločnosť, väčšiu hrozbu než príživníci nároční, pretože to, čo nakradnú nároční, rastie s časom iba lineárne, zatiaľčo potreby „nenáročných“ príživníkov rastú exponenciálne.

Táto čierna predpoveď sa stane ešte hrozivejšou, keď si uvedomíte, kedy sa to stane. Keďže príživníci nemajú čo robiť, majú nadbytok voľného času a jeho podstatnú časť využívajú na množenie. Nie je teda prehnané predpokladať, že sa do množenia púšťajú veľmi skoro, a preto napríklad 6 detí by mohla jedna dvojica splodiť do 20 rokov veku. Ich potomci by mohli pokračovať rovnako zostra, takže 5 generácií sa v našej fiktívnej spoločnosti objaví asi po 80 rokoch. Ak si myslíte, že vás to nemusí trápiť, uvedomte si, že pri fertilite 6 detí na rodičovskú dvojicu bude v spoločnosti 50 percent príživníkov už po dvoch generáciách, teda asi o 35 rokov.

Ak počet pracujúcich nebude rásť a počet príživníkov porastie exponenciálne, bude treba na uživenie príživníkov vynakladať stále viac peňazí. Lenže to, čo príživníci dostanú, bude treba ubrať pracujúcim. Jedného dňa – ak sa tento vývoj nezvráti – nebudú stačiť pracujúci vyprodukovať dosť ani len nato, aby uživili všetkých príživníkov. Odhadujem, že k tomu dôjde oveľa skôr než keď počet príživníkov dosiahne 50%. Čo sa bude diať ďalej? Príživníci budú peniaze potrebovať, budú sa dovolávať toho, že na podporu a detské prídavky majú zákonné právo. Pracujúci však nebudú chcieť dávať stále väčší podiel svojich ťažko zarobených peňazí na to, aby príživníci mali čo jesť a piť a aby sa mohli ďalej veselo množiť. Neviem s istotou, čo sa bude ďalej diať, ale viem si to živo predstaviť. Nemusím kvôli tomu čítať ani tzv. Zjavenie sv. Jána na ostrove Patmos, bežne nazývané apokalypsou.

Spočiatku sa budú len zintenzívňovať udalosti, ktoré sa dejú už aj dnes: príživníci budú stále častejšie okrádať pracujúcich, budú im vykrádať chatky, byty. Poľnohospodárom sa už nevyplatí ani sadiť, pretože všetkú úrodu im „zoberú“ príživníci. Začnú sa vo väčšej miere vykrádať aj obchody. Samozrejme, že pracujúci sa pred vykrádaním budú brániť, ale príživníci budú v prevahe a pri obrane vlastného majetku bude dochádzať aj k zabitiu príživníkov v sebaobrane. To však v príživníkoch vyvolá „spravodlivý“ hnev a budú lúpiť už s pocitom, že odplácajú krivdy, ktoré sa im stali. Skupinky mladistvých príživníkov budú hromadne a za bieleho dňa prepadávať chodcov. Samozrejme, že treba počítať aj s takou možnosťou, že niektorí príživníci začnú pracovať, ale také prípady budú pri ich veľkých počtoch percentuálne zanedbateľné.

Príživníci budú stále viac kradnúť voľne dostupné objekty, ako sú súčasti signalizačných zariadení, drôty, stĺpy, autá a vôbec všetko, čo sa bude dať predať. V spravodlivom hneve budú ničiť všetky symboly životnej úrovne nenávidených pracujúcich: telefónne búdky, školy, knižnice. Možno sa rozšíri aj podpaľačstvo a vraždy zo zábavy. Inteligentnejším a vzdelanejším pracujúcim sa život v takej spoločnosti prestane páčiť do tej miery, že svoju milú vlasť začnú hromadne opúšťať a tak ju prenechávať príživníkom. Lenže vláda našej fiktívnej krajiny tým bude strácať zdroje na podporu príživníkov. Možno im, nedajbože, aj zníži ťažkým plodením zaslúžené detské prídavky, čo príživníkov bude neslýchane poburovať. Príživníci si všetko „príkorie“ zo strany pracujúcich budú vysvetľovať ako diskrimináciu, nebudú sa so svojou nenávisťou voči pracujúcim tajiť, čo pochopiteľne možno čakať aj od pracujúcich.

Keď sa počet príživníkov začne vyrovnávať počtu pracujúcich, dôjde k zásadnému obratu, k revolučnej premene vzájomných vzťahov. Medzi obomi skupinami vznikne pravá a nefalšovaná občianska vojna, ktorá bude o to hroznejšia, že sa bude viesť ako vojna partizánska – bez akýchkoľvek pravidiel. Pracujúci, ktorí budú musieť byť 24 hodín denne v strehu, aby ich presila príživníkov neokradla, nebudú môcť pracovať, a prestanú prispievať do štátneho rozpočtu. To príživníkov privedie do nepríčetnosti a prejavia sa všetky znaky eskalácie vojny (odborne sa tomu hovorí pozitívna spätná väzba). Začnú sa páchať krutosti a zverstvá. A to všetko len preto, že akísi idioti nezbadali zavčasu, akou hrozbou je exponenciálny rast (premnoženie) príživníkov.

Ale nejak to skončiť len musí. Tu je už k dispozícii veľa scenárov. Možno lekári budú odmietať ošetrovať a liečiť príživníkov a medzi tými sa rozšíria nejaké epidémie. Lenže epidémie sa prenesú bez zábran aj na pracujúcich a populáciu zdecimuje nejaká pliaga. Možno krajinu opustí tak veľa pracujúcich, že sa príživníci začnú žrať navzájom. To už neviem, na také detaily sa spýtajte astrológov, veštkýň, alebo hocikoho, kto je ochotný prorokovať.

Veru, taká hrôza stojí pred našou fiktívnou spoločnosťou a zdá sa, že jej politici a biskupi sa správajú, akoby sa toto týkalo až ďalšieho storočia. Bezstarostne riešia „závažné“ problémy, či už 2-dňový plod má nárok na právnu ochranu, hrozne sa boja „klonovania“ ľudí, akoby čosi také našej spoločnosti hrozilo ako prvé, trasú sa od hrôzy pri pomyslení, že by sa na smrť chorý človek mohol rozhodnúť umrieť sám a nečakať, kým si ho dobrotivý pánboh k sebe povolá. O posvätnosti práva masových vrahov na ich život sa ešte ani len nezačalo pochybovať. Naša fiktívna spoločnosť je taká zaslepená, že ešte nezbadala, ako sa za jej chrbtom vynára temná hrozba premnoženia príživníkov a teda proti tomu samozrejme nič nerobí.

Pritom je logika riešenia taká jednoduchá. Ľudia majú voči spoločnosti (aj) práva, spoločnosť má voči ním (aj) povinnosti. Nejestvuje však právo príživníkov žiť bez práce a ani povinnosť štátu – presnejšie pracujúcich – živiť ich (na čo, na plemeno?). Aby sa v spoločnosti udržala sociálna stabilita, musí sa každý starať predovšetkým sám o seba, až potom mu majú pomáhať druhí. Ak sa o seba nevie postarať, aj napriek tomu, že sa veľmi snaží, je spoločnosť povinná pomôcť mu – ale až keď preukáže, že sa preveľmi snažil. Príkladom snaženia je príprava na povolanie, štúdium, získavanie špeciálnych zručností, ktoré spoločnosť potrebuje. Ak sa však niekto o nič (okrem plodenia) nesnaží, nemá voči nemu spoločnosť žiadnu povinnosť. A z toho treba vychádzať.

Spoločnosť, reprezentovaná svojimi správcami, má vytvárať také podmienky, ktoré by každého stimulovali k tomu, aby sa staral o seba, aby sa snažil nebyť príživníkom. Keď si však už naša fiktívna spoločnosť vychovala priveľa príživníkov, má len jedinú možnosť: zastaviť tento rast, ale HNEĎ! Pritom nie je namieste sentimentalita, odvolávanie sa na akési mystické práva, či viera v samospasiteľný účinok osvety. Nikto neprehovorí príživníka, aby mal menej detí, keď jeho prísun alkoholu je úmerný ich počtu. Kampane s prezervatívmi sú smiešne a dokazujú len to, že tí čo ich organizujú nechápu, že príživníci potrebujú deti ako zdroj bezpracnej obživy. Príživníka treba jednoducho odučiť od príživníckeho spôsobu života a to sa dá urobiť len rázne a radikálne: prestať mu platiť za to, že plodí nových príživníkov! Príživník má byť za nadprodukciu detí trestaný, nie podporovaný.

Už počujem zástupcov príživníkov, ako kričia o diskriminácii, a ich ochráncov ako bijú na poplach pred „neprirodzeným“ obmedzovaním pôrodnosti. Príživníkom možno odpovedať jednoducho: keď sa budete naďalej tak množiť, vyženiete svojich živiteľov za hranice krajiny a zostanete tu sami. Kto vás potom, neborákov, bude živiť – veď sami sa neviete! Komu budete kradnúť zemiaky z polí, keď ich nikto sadiť nebude? Koho budete okrádať o peniaze, keď všetci, čo dáke peniaze mali, ušli pred vami za hranice?

Ani tým druhým nie je ťažké odpovedať: vy hádam uprednostňujete také „prirodzené“ metódy obmedzovanie pôrodnosti, ako sú hladomory a vojny? Niet totiž už inej alternatívy. Tak ako Zem neuživí nekonečný počet ľudí, ani pár pracujúcich neuživí zástupy príživníkov. Keď tak brojíte proti antikoncepcii, mali by ste bojovať aj proti očkovaniu, používaniu liekov, proti liečeniu chorých – lebo aj všetko toto je „neprirodzené“. Ešte donedávna bolo prirodzené premnoženie vždy sprevádzané prirodzenými epidémiami, pretože nebolo neprirodzených liekov, vakcín, liečebných a diagnostických metód. Používajte mozog na to, na čo je určený: na myslenie, nie na vymýšľanie rád, ktoré si u vás nikto neobjednal.

Kľúčové slová: demografia, exponencialny rast, porodnost, fertilita, prizivnik, prognozy, socialne nepokoje